Mnohí ľudia, predtým ako ma spoznajú, sa ma pýtajú „ako sa voláš?“ a ja im iba nenútene odpoviem. No nikto sa ma ešte nikdy neopýtal „kto si?“ a tak som sa ani nesnažila premýšľať nad tým.
Na um mi nikdy nezíde nič užitočné. Viete, akosi príliš ťažko sa opisuje človek sám sebe. No len si to skúste. Také schizofrenické myšlienky, utópia, hladomor a na koniec – jednorožce.
Otočím stranu v knihe a ešte stále nikto nechápe. Tak nič, hovorím si a naďalej premýšľam nad tým, prečo ľudia nevedia, kto sú. Preháňam. Rozhodne to bude tým. Nervózne poklopkávam chodidlom po podlahe a tuším, že sa zase nestihnem pripraviť poriadne do školy. Myšlienky mi poskakujú jedna pomedzi druhú, nedokážem sa sústrediť, nepomáha ani počítanie od 1 do 10 po japonsky.
Viem, že som stvorenie, čosi živé, mozgom koordinovaný organizmus zložený z orgánov, buniek, bunky sú zložené z bunkových organel tie z bunkových membrán ... tiež som snáď aj duša, niečo, čo ma núti premýšľať inak, ako mi káže rozum. Som stret náhody a priazne, no nie vždy mávam šťastie. Môže niekto vôbec vedieť, kto vlastne som, keď sama len ťažko nájdem odpoveď?
kAte.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára