Spánok na prednáškach, pútavé vysvetľovanie rozmnožovania kvasiniek alebo ukážka pretekárskeho auta. Áno, aj takto môže vyzerať študentský život v Bratislave.5. septembra som bol veľmi nedočkavý. Prečo? Pretože o pár hodín som mal sedieť vo vlaku priamo do Bratislavy, kde som si mal na vlastnej koži okúsiť, aké to je byť vysokoškolákom. Nasadol som teda na vlak a obrnil sa veľkou dávkou trpezlivosti. Kto cestoval takú veľkú vzdialenosť vlakom alebo autobusom, vie, o čom hovorím. Po nekonečne dlhej ceste (na ktorej sa ani nedalo spať) som sa konečne ocitol na hlavnej železničnej stanici v Bratislave. Skorý ranný vzduch ma tak prebral, že mi vôbec neprekážala absencia spánku. Po prebrodení masy ľudí, ktorí tam boli za podobným účelom ako ja (teda práca a škola) som sa dostal von na parkovisko, kde ma už čakal starý kamarát z nášho gymnázia - Matúš Kislan.
Spolu s jeho otcom sme sa vybrali k nim domov, aby sa mohol Matúš zbaliť a ja v pokoji najesť. Keď Matúš dotlačil šatstvo do ruksaku a zahral si NHL, zistil, kedy nám ide spoj... o dve minúty. Samozrejme sme si dali šprint na zastávku, ale, našťastie, stihli sme to a expedícia sa mohla začať.
Po dlhej a únavnej ceste MHD sme vystúpili pár metrov pred aulou Dionýza Štúra. Predierali sme sa prebúdzajúcou Bratislavou a ľudia na nás (a hlavne na mňa) pozerali ako na divné stvorenia. Po istom čase sa koncentrácia ľudí s taškami zväčšila a my sme splynuli s davom. Privítalo nás veľa veselých a tak trochu aj čudných ľudí a hneď nás začali obskakovať a starať sa o nás. Do začatia programu sme sa mali registrovať a zároveň si aj zahrať nejaké team-buildingové hry. Netrval to dlho a mohli sme začať.
Po dlhom a únavnom príhovore (priznajme si to, veď každý by sa nudil) sme sa vybrali na našu prvú zastávku – Stavebná fakulta. Samozrejme, so všetkými taškami a propagačnými materiálmi. Usadili sme sa a hneď nato sa začala séria prednášok. Prednášky mali približne 10 minút (zaujímavé je to, že ani na jednej fakulte nikto nič nestíhal) a začalo sa to najprv príhovorom dekana alebo prodekana a potom sa prešlo k závažnejším problémom, akými boli napríklad mosty, vysoké budovy ale i ochrana vodných tokov. Po všetkých prednáškach bol vyhlásený obed, na ktorý sme bežali ako zmyslov zbavení a hneď po obede sme išli opäť so všetkými taškami na Fakultu architektúry. Z tejto fakulty si pamätám najmenej, pretože som bol veľmi unavený z cesty a to sa mi aj vypomstilo počas prednášok :-).
Po absolvovaní tejto fakulty sme sa mali presunúť na ubytovňu. Znelo to ako spása. Problém bol ten, že od Bratislavy bola ubytovňa vzdialená asi 40 minút cesty. Po pár zlých odbočkách na ceste sa pred nami zjavil ubytovací komplex. Komplex, ktorý v sebe skrýval obchod, bar, saunu, posilňovňu a kino. Opäť sme sa rozbehli ku vchodu, aby sme si vybrali to najlepšie. Dnu sme sa dozvedeli, že na izbe musíme byť štyria, tak sme s Matúšom začali hľadať dvoch dobrovoľníkov, kombinácie chlapci-dievčatá boli zakázané :-(. Našli sme Mateja a Peťa, tak sme sa išli zložiť na izbu. Potom večera a opäť team-buildingové hry. V tom sa mi v hlave začala vynárať myšlienka, že nás chcú pomaly ale isto odstrániť. Hry mali trvať do pol jedenástej, takže sme skončili o polnoci. Hry mali matematicko-fyzikálny charakter s dôrazom na spoluprácu. Úplne zničení sme na konci radšej šli spať.
Na druhý deň po brutálnom budíčku, boli na pláne Materiálovotechnologická fakulta, Fakulta elektrotechniky a informatiky a Fakulta informatiky a informačných technológií. Klasický priebeh: raňajky, šprint, spánok. Na fakulte v Trnave sme pobudli asi 2 hodiny - samozrejme prednášky, ukážky pracovísk a tried a tak podobne. Naobedovali sme sa a s časovým sklzom asi 1 hodinu sme sa ponáhľali naspäť do Bratislavy na FEI a FIIT (obidva zatiaľ sídlia v jednej budove). Tu sme si ani nepozreli veľa učební, lebo nebol čas a tak sme sa vybrali skoro už po tme naspäť. Nanešťastie sme do autobusu dostali nejakú pani, ktorá stále rozprávala o histórii Bratislavy, ale čo už, aspoň sa dalo pospať.
Po príchode hneď večera a opäť večerný program. Tentoraz to však boli workshopy so študentmi jednotlivých fakúlt. Bol tam stánok architektúry, kde si človek mohol navrhnúť svoj dom, stánok mladých chemikov, ktorý pripravovali horúci ľad, strojári, ktorí ukazovali kreslenie (a púšťali filmy – napríklad Iron Man alebo Inglourious Basterds). Pri tomto „stánku“ som sa zastavil aj ja, pretože na Strojnícku fakultu by som rád išiel študovať. Mal som klasické otázky: ako toto, ako tamto, prečo takto a podobne. Trošku sme to pretiahli, pretože sa to malo skončiť o deviatej a skončili sme približne o pol jednej ráno. Tak sme si všetci povedali: „Načo ísť spať?“ a usadili sme sa v bare. V bare preto, lebo tam ako na jedinom mieste v celom komplexe mali wi-fi. Súčasťou pobytu a celej „exkurzie“ bol aj test, ktorý sme, samozrejme, doteraz nevyplňovali. Za pár minút bol hotový a nechali sme ho ležať tak.
Po namáhavom vstávaní ráno sme sa konečne vybrali na posledné dve fakulty – Strojnícku fakultu a Fakultu chemicko-potravinárskej technológie. Ako inak, aj tentoraz sme štartovali s meškaním, približne hodinovým. Ako prvá na rade bola FCHPT, ale bola tam strašná zima, celkovo nudný výklad. Po obede sme konečne šli na SjF, kde nám ukázali formulu, ktorú si sami naprojektovali a postavili. Prednášky neboli veľmi zaujímavé, teda až na prednášku o STUBA Green Team, čiže o týme, ktorý postavil formulu. Po tejto prednáške sa to celé ukončilo a boli sme vyzvaní a upozornení, aby sme neodchádzali domov, ale aby sme ostali a vrátili sa do Auly Dionýza Štúra.
Po príchode do auly sme boli poučení, ako sa máme správať, na akú hudbu máme vstať a kedy sa máme usadiť. Zazneli fanfáry a prišiel rektor a prorektor s dekanmi a prodekanmi. Po odovzdaní certifikátov sa malo pristúpiť k odovzdávaniu vecných cien za našu snahu vo vyplňovaní testu. Keďže som bol značne skeptický, myslel som si, že nič nevyhrám (najmä kvôli jednému chlapcovi, ktorý si na wikipédii číta o oceli), sedel som skleslo. Keď rektor došiel k druhému miestu, skoro ma porazilo. Moje meno. Na treťom boli Matej a Matúš a na prvom Peťo, ktorý sa do testu ani nepozrel. Vyhlásili sa výsledky, my traja sme sa usmievali od ucha k uchu (a to len preto, lebo sme sa naučili tímovej spolupráci) a nakoniec sa to celé uzavrelo. Potom som sa unavený a chorý vybral s Matúšom k nemu domov, pretože vlak domov mi išiel až o pár hodín. Nejako sme to prečkali, zatiaľ sme vyskúšali svoje ceny a pokecali si ešte o vtipných momentoch celého tohto podujatia a presunuli sme sa na vlakovú stanicu.
Domov som cestoval s východniarmi, tak sme trochu pokecali a potom som zaspal. Po dvoch dňoch mierneho spánku som sa konečne vyspal aj napriek tomu, že to bolo vo vlaku. Prebudil ma čerstvý východoslovenský vzduch v Humennom. Počkal som si na vlak a v tom to prišlo. Stakčínska strelka. Do Sniny som sa trmolil nekonečných štyridsať minút ale potom som sa ocitol doma. A bol som rád. Jednak preto, lebo som zažil super „výlet“ a aj preto, lebo som nazbieral nové skúsenosti. Či už z oblasti fyziky alebo študentského života.
Peter Timuľak
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára