Príbeh na pokračovanie

                                    Posledná slza

 Ďalší deň nudy. Je druhá  hodina, no cítim sa ako by som tu bola najmenej dva dni. Spolužiaci sa trápia s výslovnosťou španielskych slov a profka ich neustále opravuje. Všetci sú z toho úplne zdrvený. Niekedy sa mi zdá, že Radovi tečú po tvári kvapky potu, keď sa snaží vysloviť tie cudzie slová.  Ja si pokojne sedím a vyplňujem prihlášku na vysokú. Nemám toho na výber veľa, no i tak som sa rozhodla, že to skúsim s medicínou.

 Moje rozhodnutie ovplyvnilo nedávne zistenie, o slabosti mojich pľúc. Páčilo sa mi ako lekári rýchlo zareagovali a začalo sa s liečbou.

 „Myslím, že ak to do dvoch minút neskončí umriem od nudy.“ Povedala moja spolusediaca. Veľmi sme sa spolu nebavili, len sem tam, keď to bolo nevyhnutné, najmä ak potrebovala poradiť na písomku. Nemám nič proti nej a tejto triede, ale väčšina z nich žije len pre zábavu a nemyslia na budúcnosť. Veční optimista.

 Zazvonil zvonček.  Celá natešená som vyskočila zo stoličky a rýchlosťou blesku som si pobalila veci. No keď som si zobrala tašku a spravila dva kroky, zakrútilo sa mi v hlave. Nevnímala som nič iba silný pád, ktorý mi vyrazil dych.

 Zobudila som sa až doma. Počula som tlmené zvuky z kuchyne. Mama sa rozprávala s nejakým mužom, zrejme to bol doktor, lebo nepoznám človeka, ktorý by používal tie krkolomné, doktorské slová.

 „Urobíme jej nejaké testy a ukáže sa čo to môže byť.“  Povedal mužský hlboký hlas a zrazu som počula len buchot dverí.

 Onedlho pri mne stála mama a hladila ma po hlave. Bála sa cítila som to z nej, no  ja som verila, že to nie je nič vážne.

 „Mami veď neumieram. Veľa ľudí odpadne počas dňa a nič to neznamená.“ Upokojovala som mamu, no stále sa o mňa bála.

V utorok sme mali prísť na polikliniku na testy, v pondelok mali lekári nejaké voľno preto bola poliklinika viac menej zatvorená. Celý víkend som bola unavená a malátna. Myslím, že chrípka klopala na dvere môjho organizmu. Začala som kašľať a pobolieval ma hrudník. Mame sa to nepáčilo a nechcela ma pustiť ani do školy, no hneď som ju zahriakla  a šla som. Hneď ma zastavil Mike a rozprával mi o mojom páde na zem. Vykreslil to priam komicky, ale aspoň som sa zasmiala. Mike bol moja „vysnívaná láska ,, od základnej školy. Deň som prežila bez ujmi na zdraví a na ďalší som čakala ako babka  na dôchodok.

 Mama bola v nemocnici taká nervózna  až som ju musela upokojovať pesničkou, ktorú ma naučila, keď som mala päť rokov. Pred chvíľou mi vzali asi liter krvi a čakali sme  na výsledky. V diaľke som zbadala dlhý biely plášť a žalúdok mi spravil veľké salto vzad. Zrazu som mal pocit, že sa stane niečo zlé.

 „Je mi to ľúto, že ja som tým poslom, čo vám to oznámi. Ale Lili má v pľúcach nádor, ktorý je zhubný. Ihneď začnem s liečbou.“ Po týchto slovách som úplne ochabla, keby som stála určite by som odpadla...               (pokračovanie na budúce)