Kdesi v akomsi mraku bývali kvapky. Prebývala ich tam celá hŕba. Malé kvapôčky sa z balkóna rodného mraku dívali na Afriku, ktorá sa rozprestierala pod nimi..Vo svojom mrakodomčeku stále cestovali a videli mnoho krajín, no v ani jednej sa nezdržali dlho.
Až teraz zastali nad malou dedinkou blízko pri napájadle pre zvieratá .Už dlho tam voda nezavítala a tak všetko okolo vysychalo a bieda zastihla i ľudí.Všade bolo sucho, ktorýsi strom už nemal ani lístia, malí černoškovia zúfalo potrebovali ovlažiť vyschnuté pery. Kvapky tušili, že o chvíľu príde ich čas. Báli sa však toho dňa, keď dopadnú na zem a aj oni vyschnú v tej horúčave. Cele ustráchané uvažovali, čo s nimi už o malú chvíľočku bude. „Hrôza, “ vyhlásila jedna , „isto zahynieme !“ Strach kričal za všetky a v ich hlavách sa usalašila myšlienka: „Určite nás nečaká nič dobré, chceme ostať tu, v našom rodnom mráčiku!“
Ľudia dole v dedine s nádejou pozorovali obrovský oblak a dúfali, že dá vodu im aj ich vyprahnutej zemi. Čakali minúty, ba aj hodiny a stále nič.
Až znenazdajky, keď ich už opúšťala nádej, nastal ten správny čas. Dedinčania pracovali ako v každý iný deň a medzi sebou sa zhovárali o tmavom oblaku nad nimi. „Ako to, že ešte stále neprší ?“ rozmýšľali nahlas. Ktosi pesimisticky dodal: „Tu už asi nezaprší! Vietor mrak odfúkne niekam inam a nás tu nechá napospas Slnku !“ Pomaly sa zmierili s myšlienkou, že pršať asi nebude.
Ale vtom ..... Úžas ! Zrazu sa milióny kvapiek valí dolu na dedinu. Ľudia sa zbehli pred príbytky, niektorí sa smiali, iní plakali od radosti. Jeden malý kučeravý chlapček, ktorý stál pod strechou, vystúpil priamo na dážď . Tu-tam sa oňho obtrela kvapka. Mal dnes narodeniny - šesť rokov a toto bol jeho najkrajší narodeninový darček Svojím šťastným pohľadom a smiechom presvedčil ustráchané padajúce kvapky, že spadnúť dole na zem nebola pre ne záhuba, ale spasenie. To najkrajšie, čo mohlo v ich živote prísť, bolo predsa potešiť niekoho svojou existenciou!.
Aneta Ema Jankajová (III. TERCIA)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára